Je veda riešením na všetko?

Je veda riešením na všetko?

Čo si mysleli ľudia v roku 1900, ako bude vyzerať život v roku 2000? Keď sa pozrieme na maľby, čo si predstavovali, vidíme, že snívali o technologickom pokroku – ale len na základe fenoménov, ktoré vtedy poznali: predstavovali si robotov a vozidlá postavených na ohni, pare a pákach. No my dnes žijeme ako v sci-fi, na všetko používame elektrinu, informácie sa šíria internetom, ale vyvinuli sme aj atómovú bombu, ktorá by dokázala zničiť celý svet. Taktiež, môžeme cestovať vlakom Maglev, ohrievať jedlo v mikrovlnnej rúre, podstúpiť laserovú operáciu a môžeme sa dať zaočkovať vakcínou mRNA. O tom pred storočím nemohli ani len snívať. Poháňa nás túžba po poznaní, po hlbšom pochopení vesmíru a je zrejmé, že pokrok v technike a vývoj nových zariadení nemôže existovať bez objavov, ktoré vznikli práve hľadaním odpovedí na základné otázky.

Máme vysoký životný štandard, predlžujeme očakávanú dĺžku života. Stále nám však chýba prirodzený zmysel pre pomalé zmeny, ktoré sa dejú naprieč generáciami. Snáď každý pozná príbeh o varenej žabe. Napriek tomu, že vedci zistili, že to nie je pravda, je to užitočný príklad, ktorý napomáha k prebudeniu povedomia širokej verejnosti aj o problematike klimatických zmien. Ale tiež sa môžeme pozrieť na skutočný príklad: vzostup a pád ranných civilizácií, ktoré najprv prekvitali vďaka zavlažovanému poľnohospodárstvu a následne upadli pre presolenie pôdy, ktoré si tým privodili. Pre jednoduchosť si predstavme žabu. Čo keby, vďaka vede, mala k dispozícii teplomer a s tým súvisiace výskumy? Dokázala by si zachrániť život pred hrozbou, ktorú si priamo neuvedomuje? Po prvé, určite potrebuje vzdelanie, aby vedela použiť teplomer. To samotné však nestačí, ak jednoducho neverí výsledkom výskumov. Prečo by mala vyskočiť? Jej rodičia aj starí rodičia sedeli v tej istej vode celý život... prirodzený inštinkt ju nevaruje, ona sa cíti dobre, aj keď sa voda postupne ohrieva. Je však múdra, cíti rozpor. Zvažuje, prečo veda vôbec vyvinula teplomer: žeby nejaká konšpiračná teória, aby ju mohli vysťahovať? Možno sa bojí, že by bola hlúpa, ak by im skočila na lep a vyskočila z vody.

Takéto správanie nie je žiadnou novinkou. Neurovedci zistili, že ľudia nie sú len racionálne bytosti. Pri našom rozhodovaní zohrávajú úlohu strach aj emócie. Veda je najlepším nástrojom, ktorý ľudstvo má na pochopenie sveta a na rozvoj spoločnosti. Ale samotná veda nás nedokáže zachrániť pred sebazničením. Môže nám priniesť zdroj obnoviteľnej energie, ale márne, ak nezmeníme našu kultúru. Najlepšie technológie a materiály budúcnosti budú bezcenné, ak neprehodnotíme svoj prístup. Konzumná kultúra a produkovanie veľkého množstva odpadu, nezodpovedné správanie, tu a teraz spotrebúvajú zdroje planéty a budúcnosti už nič nezostane pre prežitie. Samozrejme potrebujeme vedecký pokrok, ktorý by umožnil lepšiu budúcnosť, ale ruka v ruke potrebujeme tiež kultúrny pokrok - aby sme dokázali správne interpretovať vedecké zistenia a veriť im. Bez kultúrneho pokroku implementácia vedeckého pokroku nie je možná. Ľudstvo potrebuje špičkových vedcov, no neoddeliteľne potrebuje aj pozitívne vzory, ktoré sa dotknú mnohých sŕdc svojim osobným príkladom. A to sa jednoducho nedá nahradiť žiadnym algoritmom umelej inteligencie. Príkladom môže byť pápež František so svojím životným postojom. Ku všetkým ľuďom sa prihovára s láskou, bez súdenia, jednoduchými slovami, ktorým každý rozumie a napísal aj encykliku o starostlivosti o planétu. Potrebujeme skutočného človeka, ktorého poznáme, ktorého môžeme vidieť a počuť. Nie sme len racionálni, ale aj emocionálni - a tento poznatok môžeme využiť vo svoj prospech. Preto by sme mali investovať do oboch, do vedy, aj do kultúry.

Katarína Neilinger je študentka doktorandského štúdia na Elektrotechnickom ústave SAV

Späť na Všetky aktuality