Už dávno sme sa nezaoberali pľúcami tak intenzívne ako za posledný rok a pol. Pre RNDr. Pavla Mikolku, PhD. to je však denná práca. V Martinskom centre pre biomedicínu Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine pôsobí ako vedúci Laboratória funkčných vyšetrení kardiovaskulárneho, nervového a dýchacieho systému.
Pavol Mikolka sa venuje experimentálnej respirológii. V rámci nej skúma najmä jednu kľúčovú látku, ktorá sa nachádza v pľúcach. Pľúcny surfaktant je hustejšia tekutina, ktorá vystiela pľúca vo veľmi tenkej vrstve. „Len jeden gram tejto látky pokrýva celý vnútorný povrch našich pľúc, teda 80 metrov štvorcových. Predstaviť si to môžete aj tak, že by ste sa pokúsili rozotrieť gram masla na celé futbalové ihrisko,“ vysvetľuje odborník.
Bez surfaktantu by sme nedokázali dýchať. Znižuje povrchové napätie v pľúcach, zvyšuje ich poddajnosť, a tým uľahčuje dýchanie. Jeho nedostatok spôsobuje tzv. syndróm respiračnej tiesne, ktorý vzniká najmä u predčasne narodených detí. Pred 30. týždňom vnútromaternicového vývoja sa im táto látka ešte netvorí a nedokážu tak po narodení samostatne dýchať. Život týmto malým pacientom zachraňuje surfaktant, ktorý sa získava z pľúc zvierat a bežne sa podáva do pľúc novorodencov.
Výskum Pavla Mikolku sa zameriava na ochorenia, ktoré súvisia s poškodením pľúcneho surfaktantu, a ich potenciálnu liečbu. Venuje sa akútnemu poškodeniu pľúc (akútny syndróm respiračnej tiesne, ARDS), ktoré môže nastať aj u dospelých pacientov, napríklad po aspirácii žalúdočného obsahu počas anestézie, pri zápale pľúc alebo pri vírusovom ochorení, akým je aj covid-19. Pri znefunkčnení vlastného surfaktantu dochádza k respiračnému zlyhaniu a pacienti sú odkázaní na umelú pľúcnu ventiláciu. Aj keď podanie dostupného surfaktantu znie ako vhodná terapia, doteraz nebola jednoznačne potvrdená jeho účinnosť pri ARDS. Môže za to jeho zloženie, biofyzikálna aktivita, citlivosť na inaktiváciu a tiež podaná dávka. Dospelé pľúca sú omnoho väčšie ako pľúca novorodenca, a preto je táto terapia veľmi drahá.
Zmeniť by to mohol syntetický surfaktant, ktorý sa nemusí extrahovať z pľúc ošípaných či hovädzieho dobytka náročnými technikami. Predstavuje tak potenciálnu alternatívu, ktorá môže poskytnúť väčšie množstvo surfaktantu za primeranú cenu. Navyše jeho zloženie je upravené tak, aby bol odolnejší voči inaktivácii v prostredí poškodených pľúc. Práve na jeho testovaní sa podieľa Pavol Mikolka a jeho tím. V experimentálnych podmienkach na modeloch akútneho poškodenia pľúc testujú funkčnosť a odolnosť syntetického surfaktantu a jeho vplyv na dýchanie.
Pavol Mikolka začal so štúdiom biológie na Masarykovej univerzite v Brne, ďalšie vzdelanie získal v Martine a Košiciach. Stážoval na Lekárskej univerzite vo Viedni a po doktorandskom štúdiu pôsobil na Karolinska Institutet vo Švédsku, ktorý patrí medzi najlepšie lekárske univerzity v Európe i vo svete. Práve tam začal pracovať s odborníkmi, ktorí vyvinuli syntetický surfaktant, a v tomto výskume pokračuje aj v Martinskom centre pre Biomedicínu Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine.
Vo voľnom čase sa venuje najmä rodine a svojim trom malým deťom. Rád s nimi aktívne trávi čas na výletoch v prírode. Relaxom je preňho behanie, pri ktorom si aktívne odpočinie.
