Ľudia a informačné technológie koexistujú vedľa seba už dlhý čas, stále sa však spolu musia učiť lepšie komunikovať. Interakcia medzi počítačom a človekom by mala byť čo najprirodzenejšia, tvrdí doc. Ing. Jaroslav Porubän, PhD., z Katedry počítačov a informatiky Fakulty elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach, ktorý sa v rámci vedecko-výskumnej činnosti venuje najmä softvérovému inžinierstvu.
Jedným z výskumných projektov, na ktorom aktuálne pracuje, je vývoj systému na podporu vstupných pohovorov založený na umelej inteligencii. „Okrem toho, že tento nástroj automaticky prevádza hovorenú reč do písomnej podoby, snažíme sa ho doplniť o ďalšie nadstavbové algoritmy schopné odhadovať emócie ľudí, ktoré prežívajú pri pohovoroch. Je to systém určený najmä pre personalistov, ktorý im pomáha objektívnejšie vyhodnocovať vlastnosti uchádzačov o pracovné pozície,“ vysvetľuje Jaroslav Porubän s tým, že v tomto prípade ide viac o aplikovaný ako základný výskum. K ďalším projektom, ktorým sa intenzívne venuje, sú napríklad systémy na určovanie polohy v budovách, kde sa nedajú použiť štandardné spôsoby lokalizácie.
Každý vysokoškolský pedagóg by podľa neho mal okrem učenia robiť aj výskum. Považuje to za esenciálnu požiadavku, učí ho to totiž racionálne myslieť a umožňuje mu to aj trochu snívať, čo je pri práci vedca veľmi dôležité. Vedecká činnosť ho zároveň udržiava na aktuálnej úrovni poznania. Nestačí len kopírovať to, čo už bolo vymyslené, dôležité je prinášať nové veci. Mladí ľudia to vyžadujú. Aby bol učiteľ úspešný, musí sa vedieť vžiť do myslenia študentov. „Študent je pre nás svojím spôsobom instantný zákazník,“ myslí si Jaroslav Porubän. „Denne si vypočujem desiatky názorov, ktorým sa snažím porozumieť. Sú to dve strany jednej mince, ktoré sa vynikajúco dopĺňajú. Na jednej strane je to racionálna veda, na druhej empatické vzdelávanie.“
Pripúšťa, že študentov informačných technológií netreba osobitne motivovať k učeniu. Nie je to ani tak zásluha školy ako skôr príležitostí, ktoré poskytuje trh. Veľmi dobre vedia, že ak doštudujú, nebudú mať problém sa uplatniť, a to nielen ako klasickí programátori, ale aj v oblasti výskumu, kde sú dnes obrovské možnosti, či už doma, alebo v zahraničí.
Asi desať percent z nich sa aktívne zapája do vedecko-výskumnej činnosti. Ako zdôrazňuje Jaroslav Porubän, pre katedru nie je problém zapájať ich do reálnych projektov. „Pokiaľ je študent talentovaný, dáme mu ponuku, aby s nami spolupracoval na niektorej výskumnej úlohe. Keďže študentov máme veľa a nie všetci sú rovnako zdatní, niekedy je dosť ťažké vybrať tých najlepších a ponúknuť im špeciálne príležitosti. Buď je to formou intenzívnej spolupráce s praxou, alebo participujú na našich vlastných projektoch. Ak nechceme zadusiť ich entuziazmus, je dôležité, aby sa títo nadaní jednotlivci nestratili v mase ostatných.“
Jaroslav Porubän považuje základné atribúty vedeckého myslenia za dôležité aj v bežnom živote. Sám nevie identifikovať okamžik, kedy sa v ňom prebudil záujem o vedu, ako však podotýka, v každom dieťati je kúsok z výskumníka. Ak vydrží, nenechá sa odradiť a zostane zvedavé aj v dospelosti, má našliapnuté ku kariére špičkového vedca. Veľakrát je to najmä o trpezlivosti, tvrdohlavosti či náhode, ale aj o tom, akí ľudia na človeka vplývajú. „Mal som šťastie, že som stretol ľudí, ktorí neváhali ukázať, v čom sú jedineční a nemali problém povedať, ak som niečo jedinečné dosiahol tiež,“ uzatvára.
