Technológia, ktorá dokáže vytriediť sklo podľa jeho chemického zloženia a zvládne tisíc analýz za minútu. Presne na tomto dnes pracuje tím profesora Galuska, keď rieši jeden z najväčších praktických problémov recyklácie skla.
Profesor Galusek vedie centrum FunGlass na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka, ktoré sa za posledné roky stalo najväčším akademickým výskumným pracoviskom zameraným na sklo v Európe. Dnes v ňom pôsobí viac ako stodvadsať výskumníkov a doktorandov z viac než dvadsiatich krajín sveta. Centrum má uzatvorené dohody o spoločnom vedení doktorandského štúdia so šiestimi zahraničnými univerzitami, vďaka čomu doktorandi získavajú diplomy z oboch inštitúcií naraz. Nielen preto je však o miesta v ňom násobne väčší záujem, než akému dokáže vyhovieť.
Rovnako výrazne narástol aj rozsah tém, ktorým sa tím venuje. Výskumníci a výskumníčky vo FunGlass vyvíjajú napríklad technológiu, ktorá dokáže triediť odpadové sklo priamo podľa chemického zloženia, nie iba podľa farby ako bežná recyklačná linka, a rieši tak problém, ktorý dlhodobo komplikuje výrobu nového skla. Podobný princíp by mohol v budúcnosti pomôcť aj pri recyklácii medicínskeho borosilikátového skla, teda liekoviek a injekčných striekačiek, ktoré sa dnes takmer nerecyklujú, keďže farmaceutický priemysel musí pri používanom skle dodržiavať mimoriadne prísne normy. A napokon tím vyvinul aj úplne nový typ referenčného materiálu pre chemickú analýzu hornín s vysokým obsahom lítia či uránu, po ktorom je na trhu veľký dopyt a ktorý je momentálne v patentovom konaní. Spoločné pre všetky tri témy je to, že FunGlass v nich nefiguruje ako jeden z mnohých partnerov. Do medzinárodných konzorcií ho prizývajú práve pre jeho vlastnú reputáciu.
Profesor Galusek aktívne participuje na projektoch svojich kolegov, sám sa ale v poslednom čase najviac venuje dvom úplne novým témam. Prvou sú takzvané vysokoentropické oxidové materiály, teda látky s vysokým počtom zložiek, ktoré by sa za bežných okolností rozpadli na viacero fáz, no v určitom chaotickom zložení vytvoria jedinú stabilnú fázu. Táto myšlienka sa skúmala väčšinou na kovových zliatinách, oxidovým materiálom sa podľa neho doteraz venovalo len málo výskumníkov. Vidí v nich priestor pre základný výskum aj možné aplikácie, napríklad tepelné bariérové povlaky na turbínach, ktoré by zvýšili ich efektivitu, alebo materiály odolné voči extrémnym teplotám, aké potrebujú napríklad tepelné štíty vesmírnych lodí. Práve vďaka tejto téme dostal tím pozvanie zapojiť sa do konzorcia, ktoré pripravuje európsky projekt v schéme Marie Skłodowska-Curie Doctoral Network. Podať by ho mali už v novembri 2026.
Druhou témou je príprava bioaktívnych skiel metódou takzvaného studeného spekania. Bežné spekanie potrebné na výrobu pórovitých kostných implantátov prebieha pri vysokých teplotách, pri ktorých sklo čiastočne kryštalizuje a stráca časť svojej liečivej schopnosti. Inšpirovala ho práca amerického kolegu z odboru keramiky, ktorý zistil, že podobný proces spekania keramických častíc dokáže prebehnúť aj pri oveľa nižšej teplote, len niekoľko stoviek stupňov namiesto zvyčajnej viac než tisícky, keď sa do materiálu pridá voda alebo vodné roztoky. Tím profesora Galuska teraz skúma, či rovnaký princíp funguje aj pri skle, s cieľom pripraviť bioaktívne štruktúry bez toho, aby sa stratila ich bioaktivita.
K vede sa profesor Galusek dostal netypickou cestou. Namiesto vysnívanej archeológie, ku ktorej ako stredoškolák inklinoval, napokon vyštudoval anorganickú chémiu na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU, kam ho priviedla ponuka doktorandského miesta na vlastnej alma mater. Najskôr sa stal odborníkom na keramiku, ku sklu, dnešnej hlavnej téme, sa dostal až neskôr v Ústave anorganickej chémie Slovenskej akadémie vied. Pôsobil aj v Nemecku a vo Veľkej Británii, napokon sa však vrátil do rodného Trenčína, kde v roku 2017 založil FunGlass, prvé centrum excelentnosti v rámci programu Horizont 2020, aké na Slovensku vzniklo.
Do budúcna by chcel, aby si pracovisko vybudovalo vedúce postavenie v niektorých oblastiach výskumu v medzinárodnom meradle a aby sa mu podarilo vybudovať skutočne fungujúcu spoluprácu s priemyslom, čo je podľa neho jedna z najťažších vecí, aké sa dajú v akademickom prostredí dosiahnuť.
Ako rodený Trenčan sa aj napriek pôsobeniu v zahraničí cíti slobodnejšie v menšom meste, kde má blízko k prírode. Keď sa nevenuje výskumu, uteká do hôr na túru – pešo, na bicykli či na lyžiach. Vtedy si telefón prepína do letového režimu, aby ho nikto nerušil.
