Prof. Dr. Ing. arch. Henrieta Moravčíková je špičkovou odborníčkou na dejiny architektúry 20. a 21. storočia. Pôsobí na Fakulte architektúry a dizajnu STU a vedie Oddelenie architektúry v Historickom ústave SAV. Vo svojom výskume sa venuje modernej architektúre, urbanizmu a ochrane architektonického dedičstva. Zaujímajú ju vrstvy času, spoločenské procesy, ideológie a príbehy, ktoré sa do stavieb a miest zapisujú. Už počas štúdia ju viac než projektovanie priťahovali dejiny a analytická práca. Rozhodujúci impulz prišiel po škole v SAV. „Nadchýnala ma bádateľská atmosféra, spochybňovanie kvázi večných právd a hľadanie nových možností, ako nazerať na vzťah spoločnosti k architektúre a urbanizmu.“
Za prvé veľké dielo, pri ktorom pocítila, že našla svoj odborný smer, považuje knihu Architektúra Slovenska v 20. storočí, ktorú pripravila s Matúšom Dullom. Už vtedy riešili, ako podať dejiny architektúry aj ľuďom mimo odboru. „Snažím sa výsledky nášho výskumu podávať esejistickou formou, aby boli dobre čitateľné. Vždy sa smejeme, že sme tak trochu spisovatelia.“ Z rovnakého záujmu o mesto vzišli publikácie Bratislava: atlas sídlisk 1950 – 1995 a Bratislava (ne)plánované mesto. Je predsedníčkou pracovnej skupiny DOCOMOMO – medzinárodnej organizácie na výskum a ochranu modernej architektúry, ktorá stojí aj za unikátnou monografiou 101: Slovenská architektúra.
Srdcovou témou je pre ňu Friedrich Weinwurm a širší výskum architektov etnických menšín v medzivojnovom Československu. Skúma aj osudy architektov, ktorí emigrovali do Veľkej Británie. Postaveniu žien v profesii venovala výstavu Emancipované: prvá generácia architektiek na Slovensku. V jej tíme na túto prácu nadväzuje doktorandský výskum.
Poznanie podľa Moravčíkovej nemá zostať zatvorené v akademickom prostredí. „Považujem za mimoriadne dôležité, aby sme my, vedci a vedkyne, dokázali vyjsť z našich slonovinových veží a z komfortných zón.“ Aj preto vstupuje do verejných sporov o ochranu architektúry 20. storočia. Zbúranie bratislavského Istropolisu, najväčšieho kultúrno-spoločenského zariadenia na Slovensku, označuje za veľkú porážku. Ani prehru však nevníma ako uzavretý príbeh. „Každá porážka vás učí nejakým stratégiám.“ Petíciu za zachovanie Istropolisu podporilo vyše desaťtisíc ľudí, budovu sa však zachrániť nepodarilo. Pri komplexe Prior – Hotel Kyjev na bratislavskom Kamennom námestí prinieslo dlhoročné úsilie opačný výsledok: získal pamiatkovú ochranu. „Je to všetko beh na veľmi dlhú trať,“ podotýka uznávaná odborníčka.
Na pomyselné barikády však nevystupuje s presvedčením, že vlastní jedinú správnu odpoveď. „My nie sme vlastníkmi pravdy. Prinášame svoje poznanie do verejnej diskusie, ale nemôžeme si nárokovať, že toto je jediný pohľad.“ Ochota počúvať druhú stranu je pre ňu rovnako dôležitá ako zodpovednosť voči tomu, čo je verejné.
Učí dejiny architektúry, dejiny urbanizmu a súčasné trendy v architektúre. Všetky tri predmety stavia na kritickom myslení. Nestačí vyhovieť investorovi: architekt musí zvážiť aj dôsledky svojej tvorby pre ľudí, ktorí okolo stavby žijú alebo okolo nej prechádzajú. Študentom vysvetľuje, že architektúra nie je iba remeslo ani séria pekných budov. „Sú za tým spoločenské procesy, politikum, ideológie aj peniaze.“ Architektúra je podľa nej politika – nie v straníckom zmysle, ale preto, že tvorbou verejného priestoru formuje spoločnosť. „Každý deň ráno, keď otvoríme oči, sme konfrontovaní s architektúrou. Aj v noci, keď ich máme zavreté.“
Nie je jej blízka predstava profesorky ako formálnej autority. Keď doktorandi upozornili, že doterajší spôsob výučby nefunguje, spolu s nimi skrátila výklad a dala viac priestoru diskusii a skupinovej práci. „Študenti sú absolútne skvelí pre terénny a archívny výskum. A tešia sa, keď niečo objavia.“ Pomáhajú jej objavovať stavby aj mimo hlavných centier, na miestach, ktoré dôverne poznajú. Kontakt s mladšími generáciami je dôležitý aj pre ňu. „Je to obrovské zrkadlo aj pre nás – čo robíme a ako sa pozeráme na svet.“ Spätná väzba doktorandov a doktorandiek dokáže korigovať aj výskumné zámery. Budúci architekti majú rozumieť prostrediu, do ktorého vstupujú, poznať zámery starších generácií a vedieť rozoznať, na čo nadviazať a voči čomu sa vymedziť.
Jej tím nedávno dokončil projekt Architektúra povojnového modernizmu na Slovensku. Zmapovali približne 1 200 diel a viac než 500 vybraných budov osobne navštívili a hodnotili ich stav. Výsledky majú slúžiť aj ako podklad na ochranu a citlivú obnovu verejných stavieb. Na základe výskumu pripravujú novú knihu o slovenskom povojnovom modernizme. „Keď je raz dom naozaj dobrý, dobre vymyslený a dobre sa správa voči svojmu okoliu, môže znova ožiť, aj keď má možno nejaké mŕtve obdobia. A v tom je obrovská nádej,“ podčiarkuje svoje presvedčenie profesorka Moravčíková.
Pre svoje výskumné projekty je „neslušne nadšená“. Jej zanietenie dalo názov aj knižnému rozhovoru s Patrikom Garajom. Sama sa vníma ako hľadačka pravdy, ktorá nedokáže zostať ticho: „Neznášam nespravodlivosť, lož a krivdu. Aj preto rada stojím na barikádach.“ Pravdu chce brániť, nie vlastniť. V manželovi, architektovi Petrovi Moravčíkovi, má partnera na nikdy nekončiace rozhovory o povolaní, ktoré im obom učarovalo.
Už takmer dvadsať rokov rada behá, najradšej so psom v lese. Kým v práci jej záleží na tom, aby sa ľudia počúvali, tu vyhľadáva chvíle, keď okolo nej nikto nie je. „Beh je pre mňa meditácia.“ Aj jej práca je napokon behom na dlhú trať – niektoré výsledky prichádzajú až po rokoch.
