Doc. Mgr. Svetlana Kapalková, PhD. vedie Katedru logopédie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo vedeckej, pedagogickej aj klinickej práci sa venuje vývinu detskej reči, ranej diagnostike jazykových ťažkostí, neverbálnej komunikácii a bilingvizmu. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej logopédie a jej práca ovplyvňuje diagnostiku a terapiu niekoľkých generácií detí.
Vyštudovala paralelne učiteľstvo pre 1. až 4. ročník základnej školy a školskú logopédiu. Už ako doktorandku ju vývin detského jazyka „úplne pohltil“. Fascinovalo ju, ako sa dieťa bez vedomého učenia za pár rokov stane zdatným komunikačným partnerom. „V spontánnej reči dieťaťa vidíme, ako rozmýšľa nahlas – v slovách, ktoré si vyberá, v tom, ako ich skladá do viet a ako rozpráva príbehy,“ objasňuje.
Keď začínala, poznatky o vývine reči vychádzali najmä z anglicky hovoriacich detí a systematické slovenské dáta prakticky neexistovali. Počas doktorandského štúdia preto chodila s kamerou do domácností a tri až štyri roky deti pravidelne nahrávala a ich reč analyzovala. „Bolo to veľmi vzrušujúce obdobie. Zrazu sme prichádzali na to, že mnohé veci vôbec nefungujú tak ako pri anglicky hovoriacich deťoch.“ Viaceré míľniky a merania vytvorené pre angličtinu na morfologicky bohatú slovenčinu nesedeli. V spolupráci s Danielou Slančovou preto vytvorili gramatický profil slovenských detí alebo s ďalšími lingvistkami index priemernej dĺžky výpovede, ktorý sa využíva klinicky aj výskumne. Jednou z piatich detí, ktoré tvorili základ prvého vývinového modelu slovensky hovoriacich detí, bola aj jej dcéra Nina. Jej nahrávky hodnotili kolegyne, aby rodičovský pohľad neskresľoval výsledky.
Z týchto dát vzišiel štandardizovaný rodičovský dotazník na zachytenie rizika jazykových ťažkostí v ranom veku. Normy vznikli z údajov približne 1 700 detí a jeho skrátená verzia – Test komunikačného správania (TEKOS) – sa stala súčasťou štandardov pediatrickej a logopedickej praxe. Ako prvá na Slovensku tak Svetlana Kapalková a jej tím štandardizovali objektívne posudzovanie jazykového vývinu detí podľa noriem, nielen klinickým odhadom. Slovenské údaje o detskej slovnej zásobe sú aj v otvorenej databáze Wordbank na Stanfordovej univerzite. Priame vyšetrenie a terapiu malých detí s využitím spontánnej reči opisuje jej spoluautorská monografia Raná logopedická intervencia.
S Kamilou Polišenskou vyvinula aj hravý spôsob administrácie testu opakovania pseudoslov – vymyslených slov bez významu s animovaným navliekaním korálok, ktorý využívajú rôzne zahraničné výskumné tímy. Opakovanie pseudoslov pomáha rozlíšiť, či má bilingválne dieťa jazykovú poruchu, alebo len menej skúseností s daným jazykom. Jej tím pracuje tiež na hodnotení slovnej zásoby a neverbálnych predpokladov komunikácie.
Keď jej syn nastupoval do prvého ročníka základnej školy, zosilnel aj jej záujem o čitateľskú gramotnosť. Prekvapovalo ju, ako málo využívajú šlabikáre poznatky o význame hovorenej reči pre porozumenie textu. S Lýdiou Vencelovou vytvorila jazykovo-komunikačný Šlabikár nový. Jeho účinnosť tím overoval 3 roky randomizovanou, čiastočne zaslepenou štúdiou. „Nestačí si subjektívne myslieť, že niečo môže fungovať. Treba to naozaj vedecky overiť,“ zdôrazňuje. „Všetky inovácie v spoločnosti by sa mali zavádzať až po dôslednom výskumnom overení, a to sa týka aj učebníc.“ Ministerstvo šlabikár najprv neschválilo, neskôr získal odporúčaciu doložku. Napriek tomu sa inovatívny šlabikár v slovenskom školstve nepresadil v očakávanej miere. Podľa Kapalkovej ho dnes používajú súkromné, niektoré štátne a cirkevné školy, ako aj viaceré slovenské vzdelávacie centrá v zahraničí.
Poznanie detskej reči preniesla aj do písania kníh pre najmenších, v ktorých jej chýbali súčasné témy napísané jazykom malých detí. Rodičom odporúča spoločné čítanie. „Čítať deťom však nestačí. Treba sa s nimi o príbehu rozprávať, vysvetľovať neznáme slová a pýtať sa aj na to, čo je medzi riadkami.“
Výskum prepája s praxou aj v Inštitúte detskej reči, ktorý pred vyše dvadsiatimi rokmi spoluzakladala. Multidisciplinárny tím poskytuje diagnostiku a terapiu deťom s narušenou komunikačnou schopnosťou, výrazne akcentuje prácu s rodičom, nielen s dieťaťom. „Rodiny sprevádzame aj niekoľko rokov a bývalí detskí klienti sa dnes do inštitútu vracajú so svojimi deťmi.“
Katedra, ktorú vedie, je jediným pracoviskom na Slovensku zabezpečujúcim vysokoškolské vzdelávanie logopédov vrátane doktorandského štúdia. So študentkami pripravila online vyšetrenie rozprávania príbehov, ktoré využívajú aj zahraničné tímy. Najnovším projektom je Univerzitné logopedické centrum, ktoré je prvé svojho druhu v strednej Európe. „Na to som najviac pyšná,“ priznávala logopedička. Má poskytovať bezplatnú starostlivosť deťom aj dospelým, študentom a študentkám umožniť pozorovať diagnostiku a terapiu a pod odborným vedením sa do nich zapájať. Viac budúcich logopédov podľa nej nesmie znamenať nižšiu kvalitu ich prípravy.
Sama nechce stáť v centre pozornosti. „Som skôr človek, ktorý z úzadia vytvára podmienky pre iných.“ Za svoju silu považuje prepájanie ľudí a budovanie výskumných tímov. Je vášnivou čitateľkou. Keď kedysi prepisovala reč svojej dcéry Niny, dostala sa jej do rúk kniha Moje deti Eleny Maróthy-Šoltésovej a v jej pozorovaní vlastných detí spoznala paralelu so svojou prácou, ktorá vznikla o sto rokov neskôr. Technológie a metódy sa zmenili, fascinácia tým, ako sa z prvých detských gest a slov zázračne rodí ľudský jazyk u docentky Kapalkovej stále trvá.
