Už odmalička túžil porozumieť tomu, ako fungujú televízor či počítač a fascinovali ho veľké osobnosti vedy ako Newton či Einstein. Prirodzená zvedavosť a snaha porozumieť svetu okolo seba ho postupne priviedli k matematike, fyzike a napokon k vedeckej kariére. Ing. Mgr. Marián Janík, PhD. dnes pôsobí v Elektrotechnickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje vývoju technológií pre kvantové počítače. Vo svojom výskume sa zameriava najmä na kvantové bodky, nanometrické zariadenia schopné zachytiť a ovládať jediný elektrón.

Kvantovú bodku opisuje ako pokročilého potomka tranzistora, ktorý je základným stavebným prvkom modernej elektroniky. Kým tranzistor riadi tok obrovského množstva elektrónov, kvantová bodka umožňuje pracovať s jednotlivými elektrónmi a pozorovať ich kvantové vlastnosti. Práve na tejto úrovni sa objavujú javy, ktoré sa môžu stať základom novej generácie výpočtových technológií.

„Procesor je iba taký silný ako jeho najslabší článok. Cieľom môjho výskumu je teda lepšie porozumieť fyzikálnym procesom, ktoré prebiehajú v kvantových systémoch, a využiť ich pri vývoji škálovateľných kvantových procesorov. Tie by mohli v budúcnosti pomôcť riešiť úlohy, na ktoré dnešné počítače nestačia – od vývoja nových liekov a materiálov až po optimalizáciu dopravy, logistiky či bezpečnú komunikáciu,“ hovorí vedec.

Počas doktorandského štúdia sa venoval predovšetkým experimentom. Na rakúskom Institute of Science and Technology Austria, známom pod skratkou ISTA, zariadenia vyrábal, meral a analyzoval ich správanie. Po návrate na Slovensko sa viac sústreďuje na modelovanie a numerické simulácie na počítači. Súčasťou jeho práce je aj vývoj softvérového nástroja, ktorý by mohol vedcom pomáhať navrhovať a optimalizovať obrovské kvantové čipy do kvantových počítačov.

Počas doktorátu sa Mariánovi Janíkovi podarilo dosiahnuť dva svetové rekordy a publikovať výsledky v prestížnych vedeckých časopisoch, avšak za ešte cennejšiu považuje samotnú skúsenosť zo šiestich rokov na ISTA. „Je to úspech, ktorý mi svieti v životopise, ale oveľa väčšiu hodnotu má pre mňa to, čo som sa počas tej cesty naučil,“ vysvetľuje.

Na Slovensku bol zvyknutý patriť medzi najlepších študentov. V medzinárodnom prostredí špičkového vedeckého pracoviska sa však ocitol medzi ľuďmi z celého sveta, ktorí boli rovnako talentovaní a ambiciózni. „Trochu mi spadol hrebienok,“ priznáva.

Táto skúsenosť ho naučila pokore a zároveň vytrvalosti. Prvé štyri roky sa jeho výskumu nedarilo a pociťoval veľký tlak. Vtedy zistil, čo znamená robiť vedu – človek musí vydržať aj vtedy, keď niekoľko rokov nevidí výsledok svojej práce. Významnú úlohu v tom zohrala aj podpora jeho školiteľa a celkového prostredia. Na zahraničnom pracovisku, kde pôsobil, mali vedci k dispozícii psychologickú pomoc, koučing, športoviská, priestory na oddych. Cieľom bolo vytvoriť pre vedcov podmienky, v ktorých sa môžu sústreďovať na to podstatné.

Na ISTA navyše zažil Marián Janík mimoriadne medzinárodné prostredie, ktoré bolo preňho transformačné. Pracovalo tam množstvo ľudí z desiatok krajín a práve kontakt s nimi mu ukázal, že za rozdielnymi kultúrami sa často skrývajú podobné hodnoty ako čestnosť, pracovitosť a neutíchajúca zvedavosť.

Po doktoráte mal možnosť zostať v zahraničí a pokračovať v kariére na špičkových pracoviskách. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť na Slovensko. Myšlienka návratu v ňom dozrievala už pred odchodom do cudziny. „Chcel som si to zažiť a potom získané skúsenosti priniesť domov,“ vysvetľuje.

Slovensko podľa neho má schopných ľudí, no zápasí s nedostatkom zdrojov, infraštruktúry a s procesmi, ktoré komplikujú fungovanie vedy. Nie všetko sa však podľa neho dá vyriešiť peniazmi. Veľkú úlohu v tom, čo sa dá dosiahnuť aj s obmedzenými prostriedkami, zohrávajú ľudia, spôsob vedenia tímov a pracovísk a celková vedecká kultúra. K návratu ho motivovali aj rodina, priatelia a komunita. Slovensko považuje za svoj domov, voči ktorému cíti určitú zodpovednosť.

Svoje skúsenosti pretavuje nielen do vlastného výskumu, ale aj do prostredia okolo seba. Vedie študentov, učí na Slovenskej technickej univerzite a spolu s kolegami organizuje diskusie nad novými vedeckými článkami, takzvané journal kluby.

Práve nedostatok mladých ľudí považuje za jednu z najväčších výziev slovenskej vedy. V zahraničí videl, že na jedného skúseného vedca pripadá oveľa väčší tím doktorandov a mladých výskumníkov. Na Slovensku je situácia často opačná.

Mariána Janíka však príjemne prekvapilo že nie je jediný, kto sa vrátil na Slovensko. „Myslel som si, že nás bude len zopár. Za rok a pol, čo sa pohybujem v slovenskej vede, však počúvam čoraz viac podobných príbehov. Vracajú sa aj skúsenejší vedci, ktorí si tu rozbiehajú vlastné výskumné skupiny. A to ma veľmi inšpiruje.“ Prekvapilo ho tiež, že vedci sa v prieskumoch dôvery stále umiestňujú na Slovensku pomerne vysoko. „Žijeme v čase krízy medziľudskej dôvery a o to viac ma potešilo, že ľudia stále vnímajú vedcov ako tých, ktorí vedia, čo hovoria, a hovoria to, čo vedia. A práve o tom je dôveryhodnosť,“ dodáva.

Jeho vedeckým snom je nielen získavať úspechy, publikácie a granty, ale chce tiež vybudovať vlastnú výskumnú skupinu, v ktorej by sa mladí vedci mohli odborne aj osobnostne rozvíjať. Chce tak pomôcť posunúť vedeckú kultúru a doniesť trochu zo svetovej vedy, ktorú zažil, späť na Slovensko. V neposlednom rade je jeho snom naďalej sa baviť vedou. „Ostať zvedavým dieťaťom, večným študentom, žasnúť, hrať sa. Vedec je niekto, kto sa profesionálne hrá a nestratí toto nastavenie, pretože šťastný vedec je produktívny vedec,“ myslí si. K tomu mu dopomáha aj aktuálna rodičovská dovolenka s jeho malými dcérami, ktorá ho učí znova brať hru vážne.

Okrem toho sa rád venuje aj klasickej filozofii. Už počas vysokej školy absolvoval dvojročný akademický program na Kolégiu Antona Neuwirtha, kde sa venoval aj čítaniu veľkých diel filozofie. Vníma ju ako úplne iný spôsob myslenia, ktorý ho obohacuje a pomáha mu premýšľať o svete inak.